História

Vznik obce

Za prvé roky obývania terajšieho územia Smolníckej Huty sa môže považovať obdobie 1141 – 1161 za panovania kráľa Gejzu II., ktorý vidiac tu veľké prírodné bohatstvo (nerasty, veľká rozloha lesov) povolal do tohto kraja Sasov.

Za panovania kráľa Belu IV. v roku 1235 – 1270 sem boli povolaní Mantáci z terajšieho Baieru. V neskoršej dobe bola invázia Galov a Sasov. Odkiaľ prišli nie je známe.

Mantáci (obyv. nemeckej národnosti) rozprávali podobne ako Rakúšania a v tú dobu sa zaoberali zriaďovaním baní na dobývanie zlata, striebra a medenej rudy a lesnými prácami.

Podľa legendy udržiavanej ešte i teraz medzi obyvateľmi boli bane objavené v kočovníckej dobe, keď sa obyvatelia zamestnávali pasením oviec. Istý pastier, ktorý pásol ovce v tomto údolí mal pri sebe kovovú nádobu, do ktorej si naberal vodu z prameňa. O niekoľko dní, keď sa opäť vrátil k tomuto prameňu našiel nádobku na spodnej časti sfarbenú na modro. Legenda hovorí, že takto ľudia zistili výskyt medenej rudy v hlbinách zeme.

Druhá legenda opisuje objavenie medenej rudy v dobe vtrhnutia Tatárov do tohto kraja. Večer sa vracajúci vojaci uložili na spánok a svoje meče si pozapichovali do zeme. Ráno ich našli sfarbené na modro.

História Smolníckej Huty úzko súvisí s históriou Smolníka, nakoľko terajšie územie Smolníckej Huty bolo časťou územia Smolníka. Smolník vtedy tiež nebol samostatnou obcou, ale patril k „Jasovskému opátstvu“.

Keďže sa väčšina obyvateľstva v minulosti zamestnávala baníctvom, jeho vzrast a úpadok ovplyvňoval počet obyvateľov.

S molnícka Huta je starou slovanskou obcou, ktorá vznikla dávno pred príchodom nemeckých kolonistov na počiatku 13. storočia – leží v úzkej doline Smolníckeho potoka v centrálnej časti Spišsko-gemerského Rudohoria v nadmorskej výške 520 m n. morom. Nemci toto územie osídlili v roku 1243 po vpáde Tatárov. Najstaršiu písomnú zmienku o Smolníckej Hute obsahuje po latinsky písaná listina Bela IV. z roku 1255, tá je uložená v štátnom archíve v Levoči a v Budapešti. V listinách sa spomína terajšia obec Smolnícka Huta ako „Schmöllnitzer Pochdorf“ a v inej listine sa hovorí „cez pramene potoka Smolník až k železným baniam“. Prvá pečať obce Smolnícka Huta je datovaná z roku 1823.

Už v roku 1255 hovorí jedna zbierka zo Smolníka, Smolníckej Huty a okolia o rozkvete baníctva. Historický a hospodársky rozvoj Smolníckej Huty prebiehal paralelne s rozvojom mesta Smolník. Spoločenský život bol na vysokej úrovni, ale obyvatelia Smolníckej Huty sa častejšie pripájali k združeniam v Smolníku. Možno spomenúť banícku dychovku. Hutňania disponovali aj aktívnym futbalovým družstvom, dobrovoľným hasičským zborom a mnohými ďalšími organizáciami.

Prehľad obyvateľstva v Smolníckej Hute v rokoch 1880 – 1940.

Obyvatelia Smolníckej Huty

1880

1910

1921

1930

1940

2008

Celkový počet

1090

1189

1134

1069

1008

504

Z toho Nemcov

1003

954

973

879

856

 

Dávnejšie som uvažoval, že sa pôjdem pozrieť na miesta, ktoré boli kedysi „domovom“ najstaršieho parného rušňa na Slovensku U 36.003 (Katky). Zaujímalo ma, či sa po toľkých rokoch nájdu v údolí Hnilca a Smolníka nejaké pozostatky po úzkorozchodnej trati, na ktorej chodil kedysi parný rušeň U 36.003 spolu s ostatnými rušňami.

Tak som sa jedného rána vybral do Smolníka, do mestečka s bohatou baníckou históriou v Slovenskom Rudohorí. Keďže úsek úzkorozchodnej trate z Gelnice do Mníška nad Hnilcom bol neskôr prestavaný na trať s normálnym rozchodom, zameral som svoju pozornosť hlavne na úsek od Mníška nad Hnilcom do Smolníka. O tom, ako som pochodil, sa môžete dočítať v tejto krátkej reportáži.

Skromné informácie o histórii zrušenej trate idúcej z Gelnice do Mníška nad Hnilcom a Smolníka sú uvedené v rôznej literatúre. Pri svojej návšteve som sa presvedčil, že aj dnes po viac ako 40. rokoch od zrušenia trate, stále existuje niekoľko jej pozostatkov. Dokonca tu žijú ľudia, ktorí na bohatú históriu Smolníka a úzkorozchodnú trať s nostalgiou spomínajú. Aj vďaka informáciám, ktoré mi ochotne poskytli, sa mi podarilo niekoľko zvyškov zrušenej úzkorozchodnej železnice nájsť. Vďačný som najmä za pozoruhodné autentické fotografie zo súkromnej zbierky, ktoré som mal možnosť vidieť. Na fotografiách bola zaznamenaná nielen história Smolníka, ale aj tunajšej úzkorozchodnej trate.

Smolník

Tak ako tomu bolo vo väčšine prípadov, aj železnica v údolí Hnilca a Smolníka nevznikla samoúčelne. Z tohto dôvodu je potrebné aspoň pár vetami opísať historické súvislosti, ktoré predchádzali jej vzniku. V tejto oblasti Slovenského Rudohoria už od 13. storočia vznikali banícke sídla, napr. Helcmanovce, Jaklovce, Žakarovce, Margecany, Mníšek nad Hnilcom, Prakovce, Slovinky, ale tiež Gelnica a Smolník, ktoré získali mestské práva. Ťažilo sa tu zlato, striebro, medené rudy, pyrit, siderit a iné rudy. Niektoré vyťažené rudy sa tu aj spracovávali, čo sa prejavilo aj v názvoch niektorých sídiel, známe sú Mária Huta, Matilda Huta, či Smolnícka Huta. Popri baníctve a hutníctve sa tu rozvíjal aj drevársky priemysel. Začiatkom 19. storočia nastal po vyťažení zlatých, strieborných a medených rúd mierny úpadok v tejto oblasti, ale po otvorení nových rudných ložísk nastal opäť rozmach priemyslu a zvýšili sa požiadavky na dopravu. Po otvorení posledného úseku Košicko-bohumínskej železnice (KBŽ) zo Spišskej Novej Vsi a Margecian do Kysaku sa začali vyťažené rudy prepravovať na konských povozoch do Margecian, kde sa prekladali na vozne KBŽ.

Smolnícke pleso, resp. vodná nádrž Úhorná

Snaha o výstavbu miestnej železnice v údolí Hnilca začala mať reálnu podobu po schválení zákona o výstavbe lokálnych tratí. Vzniklo Gelnické konzorcium, ktoré tvorili tunajší podnikatelia Gertle M. a Comp., Peter Matuška, Adolf Reich a Ján Aradi. Na financovaní železnice sa podieľala tiež Anglicko-rakúska a Uhorská krajinská banka. Gelnícke konzorcium získalo koncesiu na výstavbu a prevádzku miestnej železnice nariadením ministerstva dopravy č. 28543/81.IX.14. Podľa nej sa povoľovala výstavba úzkorozchodnej železnice s rozchodom 1 m od stanice KBŽ v Margecanoch cez Gelnicu a Mníšek nad Hnilcom do Smolníckej Huty. Neskôr bola koncesia výnosom uhorskej vlády z 23.6.1884 upravená tak, že úsek Margecany – Gelnica sa mal postaviť s normálnym rozchodom. Na financovaní železnice sa podieľala predovšetkým Anglicko-rakúska a Uhorská krajinská banka.

Výškové a smerové údaje trate (poskytol p. Š. Theis)

Skutočne, úsek trate z Margecian do Gelnice bol vybudovaný s normálnym rozchodom 1435 mm. Z Gelnice pokračovala úzkorozchodná trať do Mníška nad Hnilcom a Smolníckej Huty, pre nedostatok financií sa nepodarilo túto úzkorozchodnú trať postaviť až po Smolník. Úsek s normálnym rozchodom mal dĺžku 7,3529 km, úzkorozchodný úsek meral 25,510 km. Výstavba trate bola dosť náročná, násypy a zárezy dosahovali výšku až 14 m. Postaviť sa muselo šesť väčších mostov s rozpätím cez 10 m s drevenou alebo železnou konštrukciou. Spolu bolo na staniciach postavených 6 výpravných budov so skladmi, 7 nákladísk, 3 remízy rušňov a na šírej trati 8 strážnych stanovíšť. Na trati bolo 78 úrovňových priecestí, 1 nadchod a 3 podchody. Celkové náklady výstavby dosiahli čiastku 2430000 korún.

 Mapa okolia


Mapa úzkokoľajky Gelnica - Mníšek n. Hnilcom - Smolnícka Huta

Osobná doprava na trati v údolí Hnilca začala 27. decembra 1884 a nákladná o štyri dni neskôr, 31. decembra 1884. Pre dopravu vlakov na úzkorozchodnej trati boli na základe výnimky (pre nákup železničného materiálu z cudziny bolo potrebné výnimočné povolenie) objednané 4 parné rušne. Vyrobila ich v roku 1884 nemecká lokomotívka Ch. Hagans v Erfurte (výr. č. 172 – 175) a mali číselné označenie 1 až 4, neskôr v roku 1931 u ČSD boli označené ako U 36.001 až 04. Konštrukčne boli rušne riešené tak, že na vnútornom ráme boli bez možnosti priečneho a pozdĺžneho posunu uložené tri hnacie nápravy. Kolesá strednej nápravy nemali okolesník, čo umožnilo lepšiu prevádzku v oblúkoch. Rušne mali len jednostrannú ručnú brzdu. Na úseku trate normálnym rozchodom boli používané rušne KBŽ (triedy XIIb, neskôr na ČSD boli označené ako 310.7). Druhá najstaršia úzkorozchodná železnica na Slovensku, teda železnica v údolí Hnilca a Smolníka priniesla oživenie. Jej vozňový park bol pomerne bohatý, železnica mala šesť osobných vozňov a 69 vozňov nákladných. Posledná väčšia dodávka vozňov pre úzkorozchodnú železnicu bola v roku 1908, vtedy boli dodané dva osobné a 15 nákladných vozňov.

Žst. Smolnícka Huta

Žst. Smolnícka Huta (fotografiu poskytol p. Š. Theis)

 Žst. Smolnícka Huta (fotografiu poskytol p. Š. Theis)

Ďalšou zaujímavosťou zo železničnej histórie okolia Smolníka je, že roku 1907 sa zo Smolníckej Huty postavila ďalšia úzkorozchodná trať, išlo o lesnú železnicu s rozchodom 760 mm, ktorá vychádzala z konečnej stanice miestnej železnice v Smolníckej Hute a viedla cez Smolník do Kotliny a Úhornej. Teda v železničnej stanici Smolnícka Huta sa stretli dva úzke rozchody, 1000 mm a 760 mm. Lesná železnička (Kotlina) mala štyri odbočky a jej dĺžka bola asi sedem kilometrov.

Lesná železnica Kotlina (fotografie poskytol p. Š. Theis)

Údaje o maximálnom stúpaní trate sa rozchádzajú, údajne mala mať najväčšie stúpanie 50 promile, iné zdroje hovoria iba o 35 promile. Minimálny polomer oblúkov trate bol 50 metrov. Na tejto lesnej železničke v roku 1935 premával jeden parný rušeň a jeden motorový rušeň. Bolo tu 24 plošinových a oplenových vozňov. Lesná železnica slúžila na dovoz dreva do píly Beckengrund z okolitých lesov.

Smolnícka Huta - výpravná budova - súčasný stav

Prevádzka na železnici sa v podstate nezmenila ani po vzniku ČSR 28. októbra 1918. Stanica Smolnícka Huta bola v roku 1926 premenovaná na Smolník. Tento názov stanica mala až do 15. mája 1930, kedy sa jej vrátil pôvodný názov. Začiatkom roku 1931 došlo k zoštátneniu trate za náhradu 1,9 milióna korún na účet novej železničnej trate z Červenej Skaly do Margecian. Okrem stagnácie výkonov trate z dôvodu hospodárskej krízy hlavným dôvodom bol plán výstavby novej trate, tzv. stredoslovenskej magistrály. Práce na tejto novej trati z Červenej Skaly do Margecian začali roku 1934. Trasa úseku trate z Margecian do Gelnice zostala zachovaná, trať bola však zrekonštruovaná na parametre hlavnej trate a práce boli dokončené v júni 1936. Z Gelnice do Mníšku nad Hnilcom bola trať stavaná v novej trase. To umožnilo prevádzku na úzkorozchodnej trati nejaký čas aj počas výstavby novej trate. Až v lete 1935 bola železničná doprava na úzkorozchodnej trati nahradená autobusovou dopravou. Železničná doprava na novom úseku trate z Gelnice do Mníšku nad Hnilcom s rozchodom 1435 začala 22. decembra 1935. V Mníšku nad Hnilcom bola postavená nová prijímacia budova a stanica sa stala riadiacou pre úsek trate do Margecian. Celá trať z Červenej Skaly do Margecian bola daná do prevádzky 26. júla 1936.

Osobné vozne úzkorozchodnej železnice - súčasný stav

Osud úzkorozchodnej trate z Mníšku nad Hnilcom do Smolníckej Huty sa stal neistý. Historické pramene uvádzajú, že na prestavbu tohto úseku trate na normálny rozchod nebol štátny záujem, teda ani finančné prostriedky. Pôvodná stavebná dĺžka 25,458 kilometrov, resp. 25,429 kilometrov prevádzkovaná dĺžka úzkorozchodnej trate z Gelnice do Smolníckej Huty sa skrátila na úsek dlhý len 9,289 kilometrov stavebnej dĺžky, resp. 9,080 kilometrov prevádzkovej dĺžky. Už v tom čase sa dokonca objavili názoru na úplné zrušenie nerentabilnej úzkorozchodnej trate do Smolníckej Huty.

Cestovný poriadok z roku 1948

K zrušeniu trate nakoniec nedošlo, ale na trati bola od 26. júla 1936 obnovená len nákladná doprava. Trať bola považovaná viac menej za vlečkovú. Dielenské a opravárenské činnosti boli presťahované do Smolníckej Huty, kde boli sústredené železničné stroje a personál úzkorozchodnej trate. V roku 1940 sa vzrástla výroba v Harmaneckých papierňach, čo znamenalo aj zvýšenie nákladnej dopravy na tejto úzkorozchodnej trati z dôvodu prepravy drevnej hmoty. Od 1. júla 1940 bola na trati obnovená aj osobná doprava. Po zrušení úzkorozchodnej trate z Hronskej Breznice (Hronskej Dúbravy) do Banskej Štiavnice z dôvodu jej prestavby na normálny rozchod (30. októbra 1949), prešla do Smolníckej Huty časť vozňového parku. Bol to rušeň U 35.103 a späť sa vrátil aj parný rušeň U 36.004, ktorý bol do Hronskej Breznice zapožičaný.

Smolnícka Huta - zvyšky trate

Smolnícka Huta - most nad Smolníkom

Hospodársky vývoj na Slovensku po 2. svetovej vojne znamenal aj kvalitnejšie cesty a rozvíjajúcu sa automobilovú dopravu, ktorá bola silným konkurentom železničnej trate. Aj tohto dôvodu sa stala úzkorozchodná železnica nerentabilnou až nakoniec 27. mája 1961 bola zastavená osobná doprava a 30. apríla 1965 aj nákladná doprava. Ešte v roku 1955 boli parné rušne U 35.103 a U 36.004 premiestnené do Košíc na Košickú pioniersku železnicu, ktorá bola otvorená 21. augusta 1955.

Spišská Nová Ves - U 36.003 na pomníku

(fotografiu poskytol p. Š. Theis zo zbierky p. M. Luňáka)

Parný rušeň U 36.003 bol prevezený do Spišskej Novej Vsi, kde nejaký čas slúžil ako vykurovací kotol K 276 a neskôr bol ako pamätník uchovaný pre ďalšie generácie. Žiaľ, parné rušne U 35.103 a U 36.004 boli po dodaní motorových TU 29.2 v roku 1961 zlikvidované.

Mníšek nad Hnilcom - most úzkokoľajky nad Hnilcom

 

 

Mníšek nad Hnilcom - súčasná stanica na trati 173

 

Škoda, že aj táto úzkorozchodná trať bola zrušená. Banský priemysel v tejto oblasti už dávno zanikol a nový nevznikol. V júni tohto roku spoločnosť Imperial Tobacco Group, že zatvorí tabakovú továreň v Smolníku. Množstvo historických pamiatok v Smolníku a krásna okolitá príroda síce lákajú turistov, ale úzkorozchodná železnička by bola určite silným magnetom, ktorý by prispel k rozvoju turistiky. Jej obnova je zrejme už nereálna. Pravdepodobne existujú aj ďalšie zvyšky úzkorozchodnej trate, najmä nejaké priepuste a mostíky. Ja som z časových dôvodov nešiel po celej trase, zastavil som sa len na miestach, o ktorých som vopred získal informácie. Prejsť celý asi 9 km dlhý úsek je najvhodnejšie na bicykli, takže ak mi to vyjde, do Smolníka sa ešte tento rok vrátim a informácie doplním.

 

Dôležité roky

V 14. storočí za panovania kráľa Ludvika bolo baníctvo už v rozkvete a v roku 1327 bol Smolník povýšený na kráľovské banské mesto. V roku 1342 dostalo mesto ochranný list proti všetkým utláčaniam a malo zabezpečené všetky privilégia, aké mali ostatné kráľovské banské mestá.  V tom čase obyvateľstvu pribudlo na blahobyte, zvýšil sa jeho počet, čo vzbudilo závidenie iných mocipánov, ktorí často zaútočili na pokojných obyvateľov. V týchto rokoch boli pričlenené k privilegovanému dištriktu Smolníka osady Švedlár a Stielbach. Taktiež bol mestu pričlenený značný lesný majetok Jasovského opátstva.

Ku koncu 15. storočia boli nejasné politické pomery a Smolník sa dostal pod vládu grófa Zápolya. Mesto bolo zbavené privilégií a bezpečnosť osôb a majetku tak klesla, že mnoho banských podnikateľov a baníkov muselo opustiť toto územie, následkom čoho začalo baníctvo upadať.

V 16. storočí znepokojoval Smolnícku Hutu a okolie hlavný župan Gemeru Bebek , čím sa rozšírila všeobecná bojazlivosť a tým nezamestnanosť a bieda.

V roku 1599 postihla toto územie morová epidémia, ktorá bola taká veľká, že v roku 1600 od 25. Júla do 31. Decembra zomrelo 550 ľudí. Výsledkom bolo, že 48 domov zostalo neobývaných. Podobná katastrofa postihla tento kraj aj v roku 1611 a 1622. Úroveň baníctva v tú dobu upadla na minimum a z ôsmich baní bola v tom čase v prevádzke iba jedna.

Po vymretí rodiny Thurzo udelil kráľ Ferdinand III. v roku 1638 smolnícke banské a hutné diela grófovi Czákymu, ktorý však v roku 1653 dal bane a huty do prenájmu bratom Jonaneliovým. Bratia vynaložili všetky sily, aby oživili rozpadnuté baníctvo, čo sa im úplne nepodarilo, lebo v roku 1662 – 1664 bol zasa mor a o život prišlo 400 ľudí. V tej dobe sa tu prisťahovalo mnoho cudzincov najmä z Poľska.

Okolo roku 1670 sa začala občianska vojna Kurucov a Labancov. Do Smolníka vtedy vtrhlo asi 500 Kurucov, vylúpili sklady a súkromníkov. Kurucov a ich prívržencov z tohto kraja vyhnal rakúsky generál Špork.

V roku 1671 vypukla náboženská vojna a v tom čase sa podarilo bratom Jonaneliovým zväčšiť počet baníkov na 350.

V roku 1673 založil Silvester Jonaneli oferu (každý baník obetoval kus rudy pred oltár chrámu). Tento zvyk zanikol v roku 1850, zmenením na sviečky, čo pretrváva dodnes ako sviatok baníkov každého 15. Augusta.

V roku 1683 tiahlo týmto územím za povstaleckou armádou Tököliho asi 16 tisíc vojakov a po nich asi 800 Kurucov, ktorí úplne vydrancovali tento kraj. Stav baníkov klesol na počet 50.

Koncom 17. stor. prevzal väčšinu baní štátny erár a kraj začal rozkvitať. V roku 1703 vypukla nová občianska vojna a Smolnícka Huty bola obsadená voskom Františka Rákoczyho . Tieto pomery sa skončili začiatkom 18. stor., keď bol uzavretý mier medzi povstalcami a dynastiou a nasledovala nová epocha rozkvetu baníctva a hutníctva.

Vrchol slávy dosiahlo baníctvo v tomto kraji za panovania Márie Terézie, ktorá v Smolníku založila rôzne vysoké banské úrady, vysokú banskú školu a mincovňu. O skutočne veľkej prevádzke svedčia aj obrovské haldy, ktoré sú viditeľné ešte i teraz na severovýchodnej časti obce.

Táto sa tiež môže považovať za začiatok vzniku samostatnej obce Smolnícka huta. V roku 1751 bol vybudovaný rímsko-katolícky kostol (bez veže), ktorý i teraz stojí na svojom pôvodnom mieste.

Jozef II. Pokračoval v práci svojej matky, Márie Terézie a v roku 1783 aj osobne navštívil Smolník. V tej dobe sa osamostatnila fara (dovtedy bol farský úrad v Smolníku).

19. stor. prinieslo obci mnoho biedy. Už v roku 1807 boli odtiaľto premiestnené huty do Malužinej, lebo v okolí Smolníckej Huty bolo málo dreva.

V roku 1813 bola veľká povodeň. Pretrhla sa hrádza jazera Úhorná a voda skoro úplne zaplavila bane.

V roku 1845 bola taká veľká povodeň, že bane boli opäť zaplavené.

V roku 1847 – 1848 postihol obyvateľov týfus.

Rok 1848 – 1849 poznamenal boj za slobodu. Úradná reč bola nemecká. 10. Januára 1849 prišiel do tohto kraja voj, aby utláčal povstalcov. 24. Júna oslávilo obyvateľstvo nezávislosť. Radosť však netrvala dlho, lebo 14. augusta 1849 sa dostavilo do Smolníka ruské vojsko v sprievode rakúskeho vojska, aby potlačili povstanie. Následkom toho bolo, že v roku 1850 sa začalo vyťahovanie obyvateľov do Banátu, Banskej Štiavnice a Kremnice.

V roku 1851 sa odsťahovali baníci do Srbska a Sedmohradska.

V roku 1853 bolo tretie sťahovanie do Barša-bane.

V roku 1857 bolo štvrté hromadné sťahovanie do Chorvátska.

V roku 1860 boli huty a hámre opäť premiestnené z Malužinej do Smolnícke Huty. Bola zriadená lúhovňa pre meď.

V roku 1862 prebiehala zbierka na vežu kostola, ktorú sa im aj podarilo vybudovať.

V archíve obce sa nachádza najstaršia mapa zachycujúca hranice obce z roku 1865.

V roku 1970 mala obec 1166 obyvateľov. V tomto roku bola Smolnícka Huta pričlenená k „Baníckemu okresu so sídlom v Smolníku“.

V lete roku 1880 sa začalo s budovaním železničnej trate  Smolnícka Huta – Margecany. Pre tento účel sem prišlo mnoho Talianov a Poliakov, z ktorých niektorý tu po vybudovaní trate aj zostali.

1. mája 1884 bola železničná trať dokončená. Konečná stanica bola v katastrálnom území Smolníckej huty, ale železničná stanica mala meno Smolník.

V roku 1890 štát odpredal všetok banský majetok súkromnému podniku „Pyrit“ – spoločnosti, ktorá kládla veľký dôraz na dobývanie železného kyzu železného (pyritu).

V roku 1892 bola prevedená väčšia oprava a vymaľovanie kostola.

V roku 1893 bol obci veľký požiar sprevádzaný silným vetrom, následkom čoho podľahli požiaru aj huty na praženie medenej rudy. Odvtedy neboli obnovené. Taktiež zhorel aj obecný dom drevenej konštrukcie, na miesto akého sa postavil nový murovaný.

V roku 1895 sa začalo so stavaním štyroch štvorizbových baníckych domov, ktoré sú známe pod menom „stará banská kolónia“.

Rok 1900:

  • starosta Ruby Georg
  • úradná reč nemecká
  • počet obyvateľov 1150
  • obývaných domov 216

podľa národnosti bolo:

  •  Nemcov  812
  •  Slovákov  65
  •  Maďarov  43
  •  Poliakov  27
  •  Talianov  13
  •  iných  190

podľa náboženstva:

  •  Rímskokatolícka viera – mužov 523, žien 464
  •  evanjelici – muži  42, ženy 72
  •  židov – muži 11, ženy 15
  •  Gréckokatolícka viera – muži 0, ženy 1
  •  kalvíni 2
  •  inoverci 22

V roku 1910 bolo opäť sčítanie ľudu – celkový počet obyvateľov bol 1200.

V roku 1913 bol v obci prvý krát premietaný film

V roku 1918 bol starostom Schneider Alexander. 6. januára prišla do obce skupina Čechov – legionárov. Niektorí obyvatelia sympatizujúci s Maďarmi dozvediac sa, že sem vlakom pricestujú legionári (údajne) obsadiť obec, podmínovali železničný most nad cestou a pred mostom vytočili koľajnicu a časť odmontovali. Táto obec obsadená nebola, legionári odtiaľto prešli cez Smolník ďalej do pohraničných obcí.

Roku 1919 bol starostom obce Hudák Štefan a úradná reč bola maďarská. Medzi obyvateľstvom sa rozšírilo, že sem prišli Česi a budú brať všetkých mladých ľudí. Preto sa v máji niektorí obyvatelia spojili s maďarskými boľševikmi v obci Luciabaňa a spolu útočili na legionárov. V boji medzi Smolníckou Hutou a Mníškom nad Hnilcom na vrchu „Oberkirchen“ padlo asi 200 legionárov. Na tomto mieste ich pochovali  a na pamiatku postavili v neskoršej dobe drevený kríž.

23. apríla na Veľkonočný pondelok vznikol v obci požiar. Podľahlo mu asi 35 domov, banícka kováčska dielňa, v ktorej sa vyrábal plech na razenie mincí v smolníckej mincovni. Podľa nájdených dokladov majetok obce ku koncu roku 1919 bol 400 663 64 Kčs.

V lete roku 1920 sa začalo s budovaním obecnej píly v budove, ktorá predtým slúžila ako obecný mlyn. Podľa niektorých vtedajší richtár zle gazdoval s obecným majetkom a preto ku koncu roku majetok obce bol len 216 308 Kčs.

Po dokončení píly v roku 1921 sa majetok podstatne zvýšil na 403 591 14 Kčs.

V roku 1922 prevádzka baní sa znížila 2 pracovné dni v týždni a z tohto dôvodu sa baníci sťahovali do Tatabani a do Čiech. Za starostu bol opäť zvolený Alexander Schneider.

15. augusta 1937 bol odhalený pomník padlým vojakom v 1. sv. vojne. Vo vojne padlo celkove 29 chlapcov z tejto obce. 1. Septembra bola otvorená ľudová škola so slovenským vyučovacím jazykom. Dovtedy bola v obci iba ľudová škola s nemeckým vyučovacím jazykom. Slovenskú ľudovú školu navštevovalo 35 žiakov.

V roku 1938 bol starostom obce Štefan Retter.

Roku 1940 bolo opäť sčítanie ľudu. Počet obyvateľov sa zmenšil – 1008, nakoľko obyvatelia odchádzali na práce do Nemecka.